Úprimne

9. ledna 2018 v 17:13 | Sandra
Nevydržalo mi to dlho, pretože si uvedomujem,že blog a všetko okolo blogu mi akosi prirástlo k srdcu. Je to so mnou na nevydržanie s takýmto prístupom, avšak uvedomila som si niekoľko vecí ohľadom tohto blogu a blogovania všeobecne.



Keď som sedela za počítačom a prezerala si články, ktorými som sem prispela, prišlo mi akosi ľúto vzdať sa toho, nie to ešte vymazať všetko. Ani som si to tak neuvedomovala, no keď som sa nad tým zamyslela a prezrela sa spätne, naozaj by mi toho bolo ľúto a neskôr by som to aj oľutovala. Dosť som si to uvedomila, keď som si čítala blog jednej dievčiny a aj pri komentáry od Dominiky.

Vždy som chela nejakú svoju stránku, kde by som sa s ostatnými podieľala so svojím životom, zdieľala nejaké tie fotky a pod. Blog som si založila vďaka kamarátke. Dávno pred tým som si prezerala rôzne blogy a každému dievčaťu som závidela, že majú blog. Sama som sa vtedy rozhodovala, že aj ja si založím niečo také. Hneď som si to však rozmyslela, pretože som nevedela, čo by som tam písala. Neskôr som bola s kamarátkou vonku a povedala mi že má blog. Vtedy som si sama pre seba povedala, že by som to mohla skúsiť aj ja. Ona ma akoby zaviedla na blog.cz. Blog som si založila, trvalo mi hodne, kým som vymyslela preň nejaký názov a následne som nevedela čo ďalej. Tak som dala úvodný článok o tom kto som (zvyčajný článok, keď niekto začína). Ten článok sa mi doteraz nepáči. Písala som tam prvé čo ma napadlo. Úprimne, už niekoľko krát som ho upravovala, niečo mazala, niečo pridávala. Potom na mňa došla otázka čo ďalej. Absolútne som nemala šajnu, čím by som mala prispievať. Tak som začala písať články s denníčkovou tématikou. Postupne som ponachádzala aj rôzne tagy, challenge a iné typy článkov. Videla som, že väčšina blogeriek tiež píše takéto typy článkov, tak som to skúsila aj ja. Kamarátka za ten čas prestala s blogom, nemala na to čas a príliš ju to nebralo. Mňa to naopak bralo až príliš. Snažila som sa, aby môj blog bol strašne "premakaný" (najmä s tými mojimi chabými pokusmi o design, na ktorý som sa nakoniec vykašľala). Blog som začala písať ako štrnásť ročná a vtedy som mala času a času, bavilo ma to, stále som tu chcela niečím prispievať, no uvedomovala som si, že toho by bolo až príliš. Postupne som však toho času mala stále menej a akosi som potom do toho strácala chuť. Nevedela som, o čom písať a tým, že som neustále prispievala len denníčkovými článkami, začínal na mňa doliehať pocit že som s tým celkom otravná a nudná. Preto aj ten posledný článok, aby som sa prestala klamať a aby som tu stále nepísala a nesľubovala, že článok bude vtedy a vtedy.

Ďalšia vec, prečo som s tým na chvíľu stopla bola tá, že ma nebavilo písať články sama pre seba. Je skvelé, keď vidíte, že váš blog navštívilo toľko a toľko ľudí, avšak keď nevidíte žiadnu odozvu, akoby vás prešla tá chuť do toho. Môj prípad. Nepotrebujem, aby mal môj blog strašne veľa návštevnosti alebo niečo podobné, avšak potešilo by to omnoho viac, keby ste videli aj nejakú odozvu, ako len to, že niekto váš blog navštívil. To som strácala akosi motiváciu niečo písať. Bolo to, akoby som všetko písala len pre seba.

Ale ak mám byť úprimná, tak na začiatku som si strašne priala, aby môj blog navštevovalo strašne veľa ľudí. Preto som chodila na rôzne blogy, komentovala ich, pridávala články s témami o ktorých som nevedela nič poriadneho napísať, tak som tam písala každú absurdnú myšlienku, ktorá mi práve napadla. Článok bol bez hlavy a päty. Taktiež aj všetky tie tagy a challenge, ako som spomínala vyššie. Videla som to na niekoho blogu, tak hneď som si to dala na blog aj ja. Prišli aj recenzie, ktoré boli totálne amatérske. Nevedela som sa poriadne vyjadrovať, a knihu som už vôbec nevedela poriadne ohodnotiť. Ale tak, mal to niekto iný, musím to mať aj ja, chcem predsa návštevnosť. Denníčkové články sa u mňa vyskytovali neustále, kde som začala pridávať aj veľa fotiek zo svojho života, čo sa mi neskôr znepáčilo. Proste, pridávala som sem bárs aké články len preto, aby môj blog vyzeral zaujímavo a aby som tu niečím prispievala.

Teraz som si celý blog poriadne premazala. Všetky tie nezmyselné tagy, challenge, články bez hlavy a päty, nezmyselné recenzie.. Denníčkové články a články kde som prispievala až príliš veľkým množstvom mojich fotiek.. Premazala som články, ktoré sa mi nepáčili.. Nechcem sem už prispievať takýmito článkami, ktoré mi prídu nezmyselné a ktoré sú všade. Budem jednoducho písať o tom, čo ma baví, moje záľuby a najmä moje obľúbené denníčkové články.
No a posledná vec, ani poriadne neviem, či som chcela, aby ľudia vedeli,kto ten blog píše, alebo som to chcela písať s tým, že nik nevedel, kto sedí za počítačom. Teraz chcem, aby nik nevedel, kto tu sedí. Niektorí si možno pamätajú moju tvár z dávnych článkov, niektorí nie, to je jedno. Na teraz to už je jedno. Všetko je popremazávané a som to len ja, Sandra.

Cítim sa omnoho lepšie, keď som sa z tohto vypísala. Chcela som byť k vám úprimná. Tak ako v minulom článku, tak i v tomto. Neberte všetko toto nijak sebecky. Len som chcela, aby som všetko okolo tohto blogu uviedla na správnu mieru.
Ďakujem tým, ktorý môj blog navštevovali a stále navštevujú. Naozaj si toho vážim a veľa to pre mňa znamená.
Teraz už len dúfam, že ma znova nakope poriadne tá huť do tohto písania. Pretože skutočne som si uvedomila, že nejak si nedokážem predstaviť to, že by som to tu všetko mala ponechať v zabudnutí.

Prajem vám veľa úspechov a šťastia v Novom roku, aby sa vám splnilo všetko po čom túžite a aby sa vám darilo.
Dúfam, že do roka 2018 ste vykročili tou správnou nohou.♥

Sandra
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 doms. doms. | Web | 10. ledna 2018 v 22:13 | Reagovat

Tvoj komentár made my day (hlavne po 4 písomkách v škole). Tak som hneď utekala sem pozrieť sa čo je nové. A áno, som rada že to berieš takto, že to bude formou denníka, pretože to je to, čo sa na žiadnom blogu neopakuje - tvoje zážitky a myšlienky. Nezáleží na tom, ako často budú vychádzať články, dôležité je,že ak budeš mať niečo na srdci, tak sa tu môžeš vypísať. Sama som tomu neverila a ešte stále som skeptická, ale niekedy pomôže presunúť svoje myšlienky z hlavy na papier a dostať to tak všetko zo seba. Som rada, že si tu ♡♡♡

2 nika nika | Web | 14. ledna 2018 v 16:29 | Reagovat

Ani nevíš, jak hrozně mě potěšil tvůj komentář. A když jsem rozklikla blog, potěšilo mě to úplně nejvíc! Jsem hrozně ráda, že ses rozhodla s tím neskončit, chyběla bys tu! Těším se na další články:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama